15. novembra 2011 uplynulo 110 rokov od smrti evanjelického farára Maximilána Hudeca. Ako farár pôsobil aj v Púchove – a to v rokoch 1865-1870. Do Púchova prichádza po smrti Rudolfa Okrutského. Cirkevný zbor všetko svoje úsilie vtedy venuje stavbe chrámu – tá sa však po Okrutského smrti, vyčerpania prostriedkov a nárastu dlžôb zastavila. Snáď ani preto nemáme z pôsobenia Maximiliána Hudeca žiadne významnejšie záznamy. V dostupným zdrojoch o ňom dokonca čítame, že bol nestálej povahy, často menil zamestnanie i svoje názory.
Maximilián Hudec sa narodil 25. 9 1836 v Bzovíku a zomrel 15. 11. 1911 v Padine (Srbsko). Bol nielen kňazom, ale i učiteľom a hudobným skladateľom. Za zmienku stoja aj jeho rodinné väzby: bol zaťom Michala M. Hodžu, brat matky E. Maróthy-Šoltésovej. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre. Teológiu študoval vo Viedni. Ako kaplán pôsobil v Liptovskom Mikuláši, ako administrátor slovenského cirkevného zboru v Pešti a v rokoch 1865-1870 v Púchvoe. Odtiaľ odchádza (red. pozn.: zrejme po smrti svojej manželky) z farárskej služby a nastupuje ako profesor prírodných vied, geometrie a nemeckého jazyka na učiteľskom ústave v Leviciach, od roku 1871 v Lučenci. Neskôr sa do farráskej služby vrátil ako kaplán v Budapešti, či kaplán v Bratislave.
Bol aj hudobným skladateľom, jedným zo zakladateľov slovenskej národnej hudby. Známe sú jeho klavírne skladby Plaš siroty, Hurban Marš, Marína Kadrilla, Variácie na témy národné, Nocturno.Z púchovských matričných záznamov zisťujeme, že jeho manželka zomrela 14.4.1870. Pohreb sa konal o dva dni neskôr a odbavil ho Karol Križan – farár zo Záriečia. Príčinou smrti bol zápal po pôrode. V poznámke je uvedené, že v manželskom stave s Maximiliánom žili 3 roky, 9 mesiacov a 3 dni.
Maximilíán Hudec je pochovaný je na púchovskom cintoríne spolu so svojou manželkou. Jeho hrob už poznačil zub času a text na náhrobnom kameni je takmer nečitateľný.
Na fotografií prinášame aspoň graficky reštaurovaný text náhrobného kameňa, ktorého plné znenie je (na náhrobnom kameni je meno uvedené ako Maximilám)
spracoval: Martin Melišík
(zdroje: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry, Tranoscius 1997; Internet.)
